Na našom strome - pokračovanie

... a vlastne aj (bohužiaľ) záver príbehu hniezda na našom strome. Niekoľko dní, možno týždeň po zverejnení nášho májového príspevku o živote na Našom strome, nás milo prekvapili noví obyvatelia: tri večne hladné zobáky (jeden z nich je na fotke 2). Pravidelne pri raňajkách na terase sme ich sledovali a tešili sa z nich. Potom nám roboši začali čosi robiť na streche a natierať terasu, takže sme museli na krátky čas z nich spustiť oči... Keď sme po dvoch dňoch s očakávaním vyšli na terasu a zdvihli pohľad ku hniezdu, bolo prázdne...

...

Zopár dní nato sme si všimli, že v hniezde predsa len niečo je. Mŕtvy vtáčik? Konárik? Aha, pohlo sa to! Zjavne sa tam niečo hýbalo, no ani otec drozd ani mama drozdica už na hniezdo nechodievali... O ďalších pár dní neskôr, na naše zjavné prekvapenie, sa záhada tajomného nájomníka objasnila. Foto 3 a 4.

Wikipédia hovorí, že veverica je všežravec a nepohrdne ani malým vtáčikom. Navyše pár dni pred robošmi sme naozaj videli ponevierať sa okolo jednu statnú vevericu... hm...

Toto však stále nie je koniec príbehu nájomníkov nášho hniezda. Mladá veverica si dnes ráno urobila zálusk na kŕmidlo pre vtákov, ktoré visí z konára nášho stromu. Toľko dobiedzala, až s ním treskla na zem. Jediné, čo sme videli, keď sme začuli rachot, bolo kŕmidlo na zemi a od neho iba dym a čiara až na obzor :) . Veverica sa do večera nevrátila...

Asi o týždeň sa odtiaľto budeme sťahovať. Príbeh nášho hniezda preto zrejme ostane nadobro otvorený a každý si ho môže dopísať po svojom. Naša verzia - napriek tomu, čo píše Wikipédia - hovorí, že otec drozd a mama drozdica presťahovali deti do bezpečia hneď, ako po terase začali pobehovať roboši. A veverica? Tá sa zastavila až niekde v lese, kde s úžasom zistila, že na svete je oveľa viac stromov ako ten jeden medzi našou terasou a parkoviskom...