Na cestách II - Fotografovanie pod vodou

Azda najväčšou atrakciou pre mňa bola fotografia pod vodou. S fotoaparátom sa mi podarilo splašiť aj "underwater housing" (ako tomu my na valale hovoríme), čiže púzdro na fotoaparát, s ktorým sa dá fotiť pod hladinou. Toto púzdro je vyrobené špecíálne pre Oly C5050, preto je fotoaparát úplne funkčný a dajú sa využívať všetky jeho funkcie.

Hneď prvý "ponor" naznačil, že fotiť pod vodou bude niečo úplne iné ako na súši. Veci sa javia bližšie a väčšie ako na vzduchu a snorklista je ponechaný napospas vlnám na hladine. Než som sa "naučil" zvládať fotoaparát pod vodou, minul som niekoľko desiatok, ak nie stovku záberov. Ešte že je doba digitálnych fotoaparátov, zaúčanie do podvodnej :) foto s filmom by veru nebol lacný špás.

Svoje know-how s radosťou posuniem ďalej každému, kto sa plánuje pustiť do fotografovania pri snorklovaní. Tu sú hlavné zistenia:

* Snorklista, ktorý chce robiť dobré fotky, nesmie ostať na hladine. 2 metre sú OK, 3 m lepšie*!pozn. dole!. No bez kyslíkovej bomby to vôbec nie je triviálne: aby snorklista vydržal v hĺbke a stihol zamieriť, zaostriť a cvaknúť, potrebuje hlboký nádych... aby sa však ľahko dostal čo i len 1.5 - 2 m pod hladinu, potrebuje mať prázdne pľúca. Tak si vyberte :)

* Blesk: Koralový útes hýri farbami. No voda pohlcuje červenú zložku slnečného svetla a už od hĺbky asi 2 m sa zdajú všetky koraly nazelenkavé. Použitím blesku sa červená zložka spektra doplní, preto sa koraly na fotkách zdajú krajšie a farebnejšie ako v skutočnosti. Ďalšie pravidlo teda znie: používajte blesk. No nie je to všetko zas až tak jednoduché. Snorklista sa pohybuje v plytkých vodách a vlny zvyčajne zvíria drobné čiastočky piesku. Tie vôbec neprekážajú pri kochaní sa krásami koralového sveta, no akonáhle stlačíte spúšť a spustíte blesk, dostanete na fotke ten istý efekt ako keď fotíte večer s bleskom za sneženia: prudko osvetlené zrnká piesku odrazia svetlo späť a objavia sa "machule" svetla. Preto ďalšia zásada znie: nepoužívajte blesk. Tak a opäť si vyberte :) .

Toto sú len dva príklady konfliktov, s ktorými sa musí snorklista-fotograf popasovať . Potápači to majú oveľa jednoduchšie a po vlastnej skúsenosti dokážem oceniť peknú podvodnú fotku, ktorú urobil snorklista. Ako návnadu na našu obrázkovú galériu pripájam pár fotiek a v zálohe nechávam ďalšie trofeje: parádna barakuda, žralok, raje a manty (tie plávali tak blízko, že sme sa ich dotýkali!), platesa ... po pretriedení mnohé z nich zavesíme na web... nechajte sa prekvapiť! -t-

Miesta, kde sme snorklovali, si môžete pozrieť aj v Google Earth. V súbore snorkeling.kmz sú trasy a miesta spolu s popisom a fotografiami zaujímavých úlovkov.

* Pre úplnosť je treba dodať, že potápanie so zadržaním dychu (tzv. free diving) môže byť životu nebezpečné aj v plytkej vode (1-2 m), ak sa nedodržujú jeho základné princípy. Náhla strata vedomia pod hladinou je častou príčinou "utopení" i výborných plavcov v plytkých bazénoch. Hoci takéto "utopenie" je údajne celkom fajn, neoplatí sa ho provokovať. Stačí rozumieť mechanizmu náhlej straty vedomia v plytkej vode (pekné vysvetlenie je napríklad na wikipédii) a počúvať zdravý rozum (t.j. neísť pod vodu "na doraz" bez dozoru na hladine (aspoň snorklista) atď.)

Na cestách III - Lamanai

Lamanai (v "mayčine" ponorený krokodíl) bolo kedysi pomerne veľké mesto mayskej civilizácie. Osídlenie sa datuje do 16. st. p.n.l., hoci mesto rozkvitalo najmä na prelome letopočtu ( 4. stor. p.n.l. - 1. stor. n.l.). Mesto žilo asi do 17.stor., medzitým Mayovia stihli vyhnať Španielov ktorí tu dobývali Yucatán a postaviť slávne pyramídy. Od 18. storočia začalo mesto upadať do zabudnutia a stratilo sa v pralese.

Po archelologickom prieskume, ktorý začal intenzívne až v 1974 roku, tu zriadili múzeum mayskej kultúry. Turisti sa sem dopravujú loďami po Novej rieke, kde sa dá vidieť pestrý život - korytnačky, krokodíly, obrovské bociany Jabiru a kopec iného vtáctva a rastlinstva. Naša trasa (čosi cez 100 km) mala tri časti: 1/3 na lodi, ktorá nás odviezla z Ambergris Caye cez ústie Severnej rieky lemovanej mangrovníkmi, 1/3 autobusom po prašnej a hrboľatej ceste a 1/3 opäť loďou po Novej rieke až do Lamanai.

Múzeum je stále súčasťou pralesa a okrem šplhania po pamiatkách sa tu preto dá obdivovať aj napríklad tukan, opice, ktoré nikdy nezliezajú na zem alebo čierna orchidea. -t-

Trasu výletu s komentármi si môžete prejsť aj na Google Earth. V súbore Lamanai.kmz je červenou čiarou zobrazená naša trasa a niektoré zastávky sú okomentované a ilustrované fotkou. Sú tam napríklad zaujímavé netopiere alebo číhajúci krokodíl.

Na cestách IV: Bezpečnosť turistu v Belize

Belize má povesť krajiny, ktorá je pre turistov bezpečná. Priateľskí miestni obyvatelia, minimálna kriminalita. Takto o Belize píšu na Internete turisti, toto vám povedia ľudia v Belize. Štandard bezpečnej krajiny a angličtina ako úradny jazyk má byť (a aj je) konkurenčnou výhodou Belize oproti ostatným krajinám Strednej Ameriky. O to viac nás prekvapila naša vlastná skúsenosť.

Posledný večer sme si vyšli do San Pedra na večeru ochutnať miestne špeciality - Mayský bufet. Príjemný večer, zaujímavé chute. Cestou naspäť do hotela som si zažiadala romantickú prechádzku po pláži. Zišli sme teda z rušnej ulice (sotva 50m) a šli popri vode. Neboli sme jediní, občas sme sa stretli aj s inými romantikmi.

Na jednom mieste, relatívne opustenom, nás predbehol španielský týpok na bicykli. Ako držal riadidlá, spod ľavej ruky mal vystrčenú asi tak 20-30 cm čepeľ noža a zahatlal "okay, money". Tiborovi bolo jasné koľko bije, ja som tomu nevenovala pozornosť, lebo s nožmi sa tam bežne hrávajú aj malé deti. Kráčali sme teda ďalej, ja pokojne, netušiac o čo ide a Tibor zvažujúc, čo ďalej. Dokonca si všimol, že za nami sa blíži už druhý kumpán na bicykli, takže veľké vyjednávanie neprichádzalo do úvahy. Drobné, čo sme mali v peňaženke by možno stačili na uspokojenie domorodcov, no v stávke bol aj fotiak na Tiborovom krku, a hlavne fotky v ňom.

Tibor vyhodnotil situáciu a čakal, kým prvý nepribrzdí aby zišiel z bicykla. V tej chvíli mi stisol ruku a zavelil "bežíme!" . Rozbehli sme sa a prefrčali okolo nožikára, ktorý keď sa otočil, ostal stáť a zmohol sa iba na "where's money, where's money!"

Do hotela sme už šli paralelnou (rušnou) cestou, sotva 50m od pláže. Po policajtoch ani nechyrovať, no zastavil nám jeden američan na golfovom autíčku, a ponúkol nám, že nás hodí bližšie k hotelu. Naša príhoda ho prekvapila. Za 6 rokov, ktoré tam žije počul iba o jednej vykrádačke obchodu a potvrdil, že San Pedro je bezpečné miesto. Ak sa objaví takýto prípad, tak určite ide o kriminálnikov z pevniny, ktorí si takto môžu dojsť prilepšiť si. No údajne nemajú veľkú motiváciu, lebo keď ich policajti chytia, najprv ich zmlátia do krvi a až potom posadia do chládku.

Príhoda trocha posunula náš pobyt v Belize smerom od romantiky (Katka) k dobrodružstvu (Tibor). Po rozhovore s "domorodcom" mám dokonca vážne podozrenie, že Tibor si tých kriminálnikov najal aby sa mi odnechcelo romantiky a romantických prechádzok po pláži :o) .
-k-

Ako som prišiel k Polydronu

Každý, kto z časti pozná aktivity Katedry matematiky PdF UK v Bratislave, dôverne pozná aj POLYDRON. Je to súprava plastových geometrických útvarov s patentovaným systémom spájania - útvary sa po spojení dajú voľne otáčať okolo ich spoločnej strany, akoby boli spojené pántmi. Patent vlastní a súpravu vyrába spoločnosť s hlavným sídlom v Británii a Polydron je na Slovensku (ale i Česku a v okolí) známy najmä - ba priam výlučne - vďaka popularizačným prednáškam, workshopom a aktivitám docenta Olivera Žideka.

Na súpravu som sa už dávnejšie pýtal aj tu, lebo súčasťou jedného kurzu, ktorý učím, je aj vyplňovanie roviny a geometria telies. Odpovede sa pohybovali zhruba od negatívneho extrému nič také nepoznám až po pozitívny áno asi viem o čom hovoríš a možno som to aj tu niekde videl(a). Očividne aj ten najpozitívnejší extrém nebol pre mňa ktovieako pozitívny, preto si viete predstaviť moje prekvapenie, keď som v jednej učebni, na hornej polici, kde som ledva aj ja sám zo stoličku dočiahol, objavil červenú plastovú krabicu. Keď som utrel hrubočiznú vrstvu prachu, vykukol nápis Polydron!!!

Krabicu som hneď znárodnil s úmyslom urobiť v nej inventúru, ale aby náhodou niekomu nechýbala, nechal som na polici lístok a poslal som mejl všetkým potenciálnym používateľom z math ed. "Šéfka" matematického programu pre učiteľov-elementaristov mi na to hneď odpísala, že ak bolo na tej krabici toľko prachu, tak je to určite moja súprava Polydron, ktorú som si konečne našiel :))) .

Takto som teda prišiel k Polydronu. A prvá (hneď po mne) sa z neho tešila Katka.
-t-

"Nový" fotiak

Po poltreťa roku (=2.5) bez poriadného fotiaka sme sa uzniesli, že nadišiel čas na zmenu. Túžobne očakávaný Canon 40D stále neuzrel svetlo sveta a hoci je 100% isté, že ho Canon predstaví tento rok, rozhodli sme sa pre rázny krok. Kúpili sme iný fotiak. No aby som neprišiel o možnosť neskôr si kúpiť aj 40D-cko, keď už bude na svete, Katka veľmi ochotne pojala tento fotiak za svoj ;) .

Je to Olympus Camedia 5050z. Kúpili sme ho z internetového sekondhendu za menej ako 1/3 jeho pôvodnej ceny. Už dlhšie sa nevyrába, hoci je to naozajstný skvost medzi fotoaparátmi tejto kategórie. Jeho silnou stránkou je optika a uznajte (páni fotografi), ktorý digitál na trhu vám ponúkne svetelnosť F1.8 (!) ? A nehovorím iba o tejto kategórii. Aj pri digi zrkadlovkách si na takúto svetelnosť siahnete azda iba s objektívmi profesionálnej triedy. No a o kresbe škoda reči.

Výber bol jednoduchý. Skúsenosti s jeho o 2 generácie staršou sestrou, 3 megapixelovou C3040-kou (tá vpravo), ktorú som v Egypte oplieskal o zem, jednoznačne ukázali, že táto optika nemá konkurenciu. 5050ka je posledný model, v ktorom ešte použili rovnaký objektív. Teraz ju máme doma, je vo veľmi zachovalom stave, má všetky vymoženosti pre najnáročnejších fotografov (azda s výnimkou výmeny objektívov) a pritom sa zmestí do malého púzdra na opasku... Chvíľami aj pochybujem, či mi vôbec treba tú opachu 40D, ktorá si žiada poriadnu brašňu, ak nie ruksak... Ale posadnutosť technikou je diagnóza, takže sa obávam, že sa zrkadlovke nevyhnem... No prinajmenšom si teraz môžem pokojne vyložiť nohy na stôl, počkať kým 40D vypustia na trh, kým ju všetci oskúšajú a skritizujú a poprípade kým nezlacnie na prijateľnú cenu :))) .

Nový fotiak je aj znamením, že fotky na webe začnú pribúdať rýchlejšie. Chystáme (konečne!) fotodokument z nášho obydlia, z Mount Pleasantu, z campusu a môjho pracoviska. Samozrejme, že prírastky budeme pravidelne ohlasovať v blogu.

-t-

Lyžovačka na Caberfae Peaks

Čosi málo vyše týždňa tu máme opäť zimu ako sa patrí. 30 cm snehu, teploty medzi -5 až -15. Snehové zátišie na zábradlí našej terasy ilustruje miestnu atmosféru. No namiesto prechádzky v lese okolo rieky sme prijali pozvanie Tiborovej kolegyne na nedeľnú lyžovačku na Caberfae Peaks, asi hodinku jazdy autom od nás. Áno áno, znie to neuveriteľne, ale v Michigane je naozajstné lyžiarske stredisko!

Všetky vleky (presnejšie všetky vleky na ktorých sme sa viezli) boli sedačkové lanovky. No nie ako u nás, s podložkou na nohy a bezpečnostnou tyčkou proti vypadnutiu. Nie, sadneš si na obyčajnú lavičku, nohy s lyžami ti hompáľajú ponad vrcholce stromov a ty sa vezieš bez akejkoľvek "poistky" pred sebou. Ale asi to tu takto chodí, nevideli sme nikoho, kto by bol vypadol, okrem jedného, ktorý vyskočil dobrovoľne, lebo mu pri hompáľaní spadla lyža :o) .

Na naše prekvapenie sme sa dočítali, že Caberfae Peaks bolo prvé lyžiarske stredisko na stredozápade USA a tretie v USA vôbec. (Prvé bolo Sun Valley, Idaho a druhé Stowe, Vermont, kde bol Tibor navštiviť svoju druhokolennú tetu a sesternice). Vo svetle tohoto historického faktu sa oné sedačkové lanovky zdajú celkom pokrokové. Je tu dosť zjazdoviek rôznych náročností, najdlhšia má vyše 3/4mi (1200 m) a z vrcholu je (pravdepodobne) parádny výhľad. Pravdepodobne preto, lebo snežilo a aj fotiak sme si nechali doma. Preto pripajáme iba fotky z ich webu.

Obyčajný smrteľník by za takúto celodennú lyžovačku s požičaním lyží a lyžiarok zaplatil $56. Keďže my sme tam oficiálne išli ako súčasť skupiny (školská skupina synov Tiborovej kolegyne), vyšlo nás to na $15 (!!!). No a možnosť využiť túto zľavu budeme mať aj nabudúce. Celkom ľudová cena za lyžovačku bez čakania v radoch a solídnymi svahmi, však? To len tak, aby sme vás trocha podráždili nie len tým, že tu máme sneh. :))).

Caberfae.kmz vás v GoogleEarth zavedie na ono miesto. Ako inak, je v nízkom rozlíšení, a to, že je tam zvlnený terén, vidno len tak-tak. Skutočnosť bola našťastie lepšia ;).

Prišla zima

Ukázalo sa, že prvé sneženie 12. októbra bolo iba nevinné strašenie a až do dnes tu bola príjemná jeseň. Dnes však prišla naozajstná zima.

Napadlo 15 centimetrov snehu, teplota čosi pod nulou. Hoci od poludnia kvôli počasiu zrušili školu, zdá sa, že na sneh sú tu zvyknutí a žiadna panika ani kalamita sa nekonala. Hlavné cesty boli čistené priebežne a na tých vedľajších si aspoň mohla Katka trénovať jazdu na snehu a brzdenie s ABS ;) .

Zdá sa, že zima tu bude ako sa patrí: mrznúce uši, vŕzgajúci sneh a parádna scenéria. Neodolali sme a hneď podvečer sme sa vybrali poprechádzať sa okolo nášho obydlia. Prikladáme dve fotky, ďalšie budú v pripravovanej galérii o našom obydlí a jeho okolí.

Big Sable Point

Big Sable Point je pieskový výbežok pevniny do Michiganského jazera asi 100 km južne od Sleeping Bear National Lakeshore. Aj tu sú rozsiahle pieskové pláne, hoci s oveľa menšími výškovými kontrastmi. Dominantou je maják z 1867, ktorý ako jeden z mála na pobreži jazera presahuje výšku 100 stôp.

Krížom cez duny, ale aj cez les a po pobreží je niekoľko turistických ciest. Pozorné oko si aj tu všimne zaujímavé pieskové útvary alebo stromy s bizarnými koreňmi, vypovedajúce o ťažkom živote vegetácie. Aj les bol plný kontrastov: viedli cezeň piesčité chodníčky, lemované z oboch strán hustým porastom machu. Hustý mach na piesku sa len tak hocikde nevidí...

Obrazovú reportáž nájdete opäť v našej fotogalérii a presné miesta výletu v súbore pre GoogleEarth 4.0. Okrem jasne viditeľného majáku a ďalších zastávok na našej prechádzke, je červenou čiarou zachytená aj trasa. Aj tento výlet bol príjemnou niekoľkohodinovou prechádzkou, zakončený romantickým západom slnka za Michiganské jazero. (Ospravedlňte mizernú kvalitu fotky. Dúfame, že onedlho už bude poriadny fotiak.)

Fotogaléria (18ks): www.marcinek.sk/akcie/michigan .
Súbor pre Google Earth 4 (5 miest a trasa): BigSable.kmz .
Kompletná fotogaléria: bigsable.zip .

Životné náklady

Často uvádzaným "meradlom" životnej úrovne býva množstvo základných komodít, ktoré si môže človek zo svojho mesačného platu kúpiť. Tento ukazovateľ som ďalej skonkretizoval a ponúkam vám porovnanie životných nákladov vysokoškolského učiteľa s PhD. na Slovensku a v Michigane. Tabuľka uvádza, koľko by museli tieto veci stáť na Slovensku, aby kúpna sila VŠ učiteľa na Slovensku bola taká istá ako kúpna sila jeho "odborného náprotivku" v Central Michigan University.

Príklad: Aby si VŠ učiteľ s PhD. na Slovensku mohol za svoj čistý mesačný plat kúpiť rovnaké množstvo mlieka ako jeho "náprotivok" v CMU, liter mlieka by musel stáť 3,45 Sk. Alebo: Kúpa 1 litra mlieka zaťaží mesačný rozpočet učiteľa CMU rovnako, ako výdavok vo výške 3,45 Sk u jeho slovenského "náprotivku".

Klikom na obrázok sa obrázok zväčší. Niektoré položky sa musia brať vyslovene lokálne, keďže náklady v rámci USA zásadne kolíšu (cena nehnuteľností, prenájom atď.)

Kde to vlastne bývame 2

Tak sme sa presťahovali do štátu Michigan, Isabella County, mesto Mount Pleasant. S výnimku času sa nám zmenilo takmer všetko... ľudia, krajina, klíma, možnosti...
Stretnúť na ulici nebieleho je naozaj podstatne ťažie ako v Rockville a asi rovnako pravdepodobné ako v Bardejove. Krajina s izolovanými mestami (a tabuľami, kde ktoré mesto začína a končí) sa začala podobať na tú doma a aj počasie sa pripodobnilo: v zime budeme ževraj lopatovať ostošesť.

Michigan je jediný štát, ktorý je tvorený dvoma polostrovmi. Jeden má tvar otvorenej dlane pravej ruky (palčiaka... čo domorodci zo spodného polostrova používajú na ukázanie miesta odkiaľ pochádzajú), druhý má tvar škótskeho teriéra. Prsty z ľavej strany obmývajú vody Michiganského jazera (podľa ktorého štát dostal meno), palec je obmývaný Hurónskym jazerom. Tieto dve jazerá sú prepojené 5 míľ širokým Mackinac kanálom. Dolný a horný polostrov spája tretí najdlhší visutý most na svete - Mackinac bridge. Dole, pri zápästí je jazero Erie. Chrbát teriéra zas obmýva jazero Superior. Vďaka jazerám Michigan získal niekoľko ďalších naj. Má najdlhšie pobrežie tvorené sladkou vodou v USA (po Aljaške najdlhšie pobrežie vôbec). Najviac majákov a registrovaných lodí v USA. Jazerá tvoria najväčšiu skupinu sladkovodných jazier na zemi. Zo žiadneho miesta v Michigane to nie je ďalej k pobrežiu ako 85míľ. A čo je úžasné, do Kanady je to len na skok.

Mount Pleasant je malé mestečko, ktoré leží práve v strede pomyselnej dlane. Pôvod, históriu ale aj smerovanie mesta možno vyčítať priamo z pečate. Prvú štvrtinu pečate tvorí znak pôvodného amerického - indián. Mesto je v susedstve indiánskej rezervácie, v ktorej indiáni spravujú aj kasíno, ktoré je známe široko-ďaleko. Vďaka tomu, že jedine Indiáni sú v USA naozaj doma, nemusia platiť dane a napríklad aj v kasíne sa riadia vlastnými zákonmi. Gamblovať môžu mladí už od 18 rokov (len tak na porovnanie, v iných končinách je gamblerstvo ale aj pitie alkoholu povolené od 21 rokov). Druhú štvrtinu tvorí znak poľnohospodárstva - obilie. Ďalej máme znak vzdelávania - promočná čiapka. Mesto bolo už pri svojom vzniku v rokoch 1860-1861 navrhované tak, aby tu malo univerzitu, ktorá sa stala skutočnosťou v roku 1895. No a napokon znak náleziska a ťažby ropy - vrtná veža. Z ďalších demografickým údajov mesta možno spomenúť, že je to mesto mladé (s priemerným vekom obyvateľov 22 rokov). Leží na "placke", preteká ním rieka Chippewa (vhodná na vodné športy), pomenovaná po pôvodných obyvateľoch chippewa-och.
No a čo je najpodstatnejšie, toto mesto sa stane na nejaký čas aj našim prechodným domovom.
-K-

Google Earth nepokrýva Mt. Pleasant v dobrom rozlíšení. Preto odkážem na satelitnú mapu na ask.com , kde je vidno strechu nášho domu (pod červenou šípkou). Pre rýchlu orientáciu odporúčam globálny pohľad na Mount Pleasant.

Sneží!

To, že tu môžeme očakávať viac snehu ako v Marylande, je jasné, ale prvý sneh 12. októbra ? :)

Vodičiakové rady 2

Je pravda pravdúca, že v Amerike je zásadnou otázkou prežitia dostať sa do "systému". Stojí to veľa námahy, času, papierov a nervov, v mnohých prípadoch to môže byť dokonca nemožné, no akonáhle ste "in", už sa veziete.

Prvým znamením, že sa začíname zaraďovať do systému bolo prihlasovanie sa za rezidentov Michiganu, vybavovanie MI vodičiakov a registrácie pre Golfíka. Majúc Marylandský vodičiak, všetci ku nám pristupovali úplne inak. Žiadne fronty, žiadne testy alebo jazdy, žiadna lustrácia. Jednoducho sme tam prišli, vytiahli si časenku (takže predsalen sme čakali - do 15 min), a povedali čo máme na srdci. Dostali sme papiere, informácie ktoré dokumenty potrebujeme a tzv. return pass - doklad, že sme tam už boli a nabudúce nemusíme čakať v rade.

S kompletnými dokumentami sme sa vrátili a šli bez časenky rovno k pultu. Tam nás pofotili, čosi sme popodpisovali, skontrolovali nám zrak a prebrali a okopírovali všetky potrebné dokumenty. Bolo toho dosť, takže trvalo to takmer hodinu, no bol to čas stravený aktívnou byrokraciou :) a nie pasívnym čakaním.

Azda jediným mínusom je, že MI vodičiaky sme nedostali na mieste, ale pošlú nám ich poštou. Ale to už nejak prežijeme :) .

Názov naznačuje pokračovanie júnového príspevku, v ktorom sme opisovali tortúry získavania nášho prvého amerického vodičiaku. Celkom slušná zmena odvtedy, čo poviete?

Bay City a jeho park (16.9.)

Týždeň po (dvoj)výlete k Michiganskému jazeru sme si to nasmerovali na východ - k Hurónskemu jazeru. Toto je naše najbližšie veľké jazero, k zálivu Saginaw to máme cca 70 km. Našim zámerom bolo omrknúť pláže, pozrieť si miestny štátny park a mesto Bay City.

Z významných vecí, ktoré sme sa o Bay City dozvedeli, nám hovorila niečo iba jediná - že je to rodisko Madonny. Tie ostatné veci, hm... buď máme zásadné medzery v amerických reáliách, alebo neboli až také významné ;) .

Park bol príjemný, no po návšteve Sleeping Bear Dunes sme mali latku očakávaní nastavenú asi privysoko - prechádzka vo veľkej časti parku sa pocitovo veľmi nelíšila od prechádzky v obyčajnom lese kdekoľkvek inde. Hoci treba priznať, že aj tu sme sa naučili niečo nové. Časť chodníka viedla popri močiari, kde sme sa čo-to priučili o močiarnom ekosystéme a Katke sa pošťastilo vidieť dvoch bobrov; tí jej priam skrížili cestu. A ešte niečim bude park pre Katku pamätný - prvý krát nazbierala odvahu chytiť do ruky... živého hada! Stálo ju to nemálo námahy a sebazaprenia, veď pozrite na obrázok a posúďte sami, aká to bola krvilačná šelma :))) . Vlastivedné poznámky sú vo fotogalérii priamo pri fotkách a v Google Earth si môžete zalietať priamo nad miestami, kde sme tieto fotky urobili.

Najväčším sklamaním bola pláž. Piesok, bahno, pena a až potom voda, komíny chemickej továrne v Bay City na obzore, tu a tam stopy motorového oleja. Sem veru chodievať nebudeme.
-t-

Fotogaléria (25 foto): http://www.marcinek.sk/akcie/michigan
Fotogaléria v zip: baycity.zip
Google Earth (10 miest): baycity.kmz . Tip: keď sa vám po odkliknutí súboru otvorí Google Earth a nastaví sa nad oblasť Bay City, kliknite na paneli vľavo na tlačidlo s trojuholníčkom (Play). Bez ďalšieho klikania vás Google Earth automaticky prevedie miestami, kde sme robili fotky.

Sleeping Bear Dunes

V rámci spoznávania nášho najbližšieho aj vzdialenejšieho okolia, sme sa vybrali navštíviť duny spiaceho macka. Sú to jedinečné pieskové útvary na severovýchode Michiganského jazera, s ktorými sa viaže aj starý indiánsky príbeh. Legenda hovorí, že kedysi dávno utekala medvedica s dvomi mláďatami pred požiarmi v lese v krajine, kde je teraz štát Wisconsin. Skočili do Michiganského jazera a dali sa ho preplávať. Keď vyčerpaná medvedica doplávala na druhý breh, zistila, že mláďatá plavbu nezvládli. Zronená si ľahla na breh a zaspala. Jedna duna naozaj pripomína spiaceho medveďa. Takto prišli duny k svojmu menu. Jej dve mláďatá sa v jazere premenili na ostrovy Južný a Severný Manitou. Aj tie vidno na fotkách z výletu.

Naša prvá cesta na duny nás zaujala natoľko, že sme výlet absolvovali v jednom týždni dvakrát. No a okrem hlavného cieľa vidieť a zažiť, sme splnili aj vedľajšie: moje zaúčanie sa ovládať automobilovú a počítačovú techniku. Cestou na duny som fungovala ako vodič a cestou naspäť ako navigátor. Oba som zvládla, ako inak, výborne :o). Dokazuje to aj fakt, že sme nehavarovali a ani sme sa nestratili. Pri plnení prvého mi značne pomohol americký spôsob jazdenia. Čiže jazdenie podľa predpisov (predbiehanie na vyznačených miestach, dodržiavanie povolenej rýchlosti, bezpečnej vzdialenosti...). No a nesmiem zabudnúť na úžasný cruise control. Jazdiť s ním je miestami ako jazdiť s automatikou, ale oveľa zábavnejšie a šetrnejšie k autíčku. Pri plnení druhej úlohy mi značne pomohla trpezlivosť môjho maželíčka.
Zaujímavostí z výletu je priveľa na jeden príspevok Občasníčka: lesy duchov, skamenené praveké koraly, stromy bojujúce o život a ďalšie pikošky, ktoré sa v tomto národnom parku dajú nájsť a vidieť. Preto Tibor vytvoril fotogalériu, kde si zaujímavosti môžete prečítať priamo pri príslušnej fotke. Je to akoby sme pri vás sedeli a o fotkách vám rozpravali, len s tým rozdielom, že je na úplne vás, ktorú fotku si pozriete a ktorý komentár prečítate :o) .
-K-

Fotky: www.marcinek.sk/akcie/michigan. Je to nový formát galérie s komentármi. Takto budeme spracúvať väčšinu našich vlastivedných výletov.

Google Earth: 2 dobré správy. Národný park je v dobrom rozlíšení a odteraz namiesto súradníc budem uvádzať link, pod ktorým sa zobrazí viac klikateľných okomentovaných miest naraz. Stačí dvojklik na symbol miesta a GE vás tam zavedie a zobrazí komentár. Takto môžete absolvovať virtuálny výlet pomedzi kopce a duny národného parku aj vy. Stačí mať GE verziu 4 a kliknúť na súbor Sleeping_Bear.kmz . Šťastný let! (červené symboly - prvý deň výletu, zelené - druhý deň)

Ázijská angličtina a slovenčina

Námet na tento príspevok vznikol v newyorskom chinatowne a rozvinul sa po návštevách čínskych reštaurácií aj na iných miestach, dokonca i v Bratislave a Bardejove. Obsluhujúci v ázijských obchodoch a reštauráciách majú totiž tak zvláštny akcent, že aj rodený hovorca má niekedy problém porozumieť. Pri všetkej úcte k azijatom - koľkí z nás vieme povedať niečo po čínsky alebo po japonsky tak, aby to Číňana alebo Japonca nepobavilo? Nedá mi však nespomenúť pár skvostov. Kto uhádne, čo sa skrýva za uvedenými slovami (ide o fonetický prepis), vyhráva ubytovanie a stravu v Michigane ;) .

Vo vozňoch newjorského metra ponúkajú číňanočky rôzne elektronické a mechanické drobnôstky a vykrikujú pri tom babule čibule van dala. Babule čibule je tvrdý oriešok, ktorý sa podarilo Tiborovi rozlúštiť až po niekoľkých rokoch, no van dala by nemuselo byť až také ťažké. Čo tak tie ukričané osôbky chcú?... V reštaurácii vás zas opýtajú akú lulu chcete do polievky. Tiborovi sa nepáčilo, keď som mu siahla na jeho lulu :) . V čínskej reštaurácii v Bratislave na začiatku Obchodnej vám zas ponúknu libu a lyžu. No a na trhovisku v Bardejove kúpite cicu kozu.

Tak čo? Máte tip?

-K-

Central Michigan University

Pár údajov o CMU: 28 000 študentov, 1000 interných učiteľov a pár stoviek externých. Campus, čiže miesto kde sú sústredené všetky budovy univerzity zabera takú 1/5 rozlohy Mount Pleasantu a od nášho obydlia je vzdialený asi 15 min. peši. Ako z Bartoškovej na Moskovskú :).

Pýchou typického amerického campusu je samozrejme knižnica. Tu je naozajstnou dominantou - parádna moderná budova , jedna z najväčších. Verejne prístupná sieť, samozrejme, že v nej práve sedím a na svojom laptope pisem tento prispevok.

S rozpočtom $10000 (slovom: desaťtisíc!) dolárov denne (!) na nákup nových vecí a ich elektronizáciu sa naše knižnice - pri všetkej úcte - jednoducho nemajú šancu chytať. Sediac v takejto knižnici a listujúc v journaloch alebo elektronickom katalógu človek na chvíľu aj zauvažuje, ako (aká) sa dá na Slovensku vlastne robiť veda... ale iba na chvíľu, lebo si spomenie, ze doteraz ju v pohode robil a nič mu nechýbalo :))) ...

-t-

Prvý pozdrav z Michiganu

Sťahovanie do Michiganu prebehlo hladko, tu je pár údajov a postrehov.

Údaje o ceste
Prebiehala v noci z piatka na sobotu, merala 1020 km a prechádzala 4 americkými štátmi (súťažná otázka: ktorými? :) ). Dve krátke a jedna dlšia (cca hodinová) prestávka úplne stačili, napriek tomu, že od zobudenia sa v MD po zaľahnutie v MI uplynulo vyše 39 hodín. Nároky na pozornosť pri minime spánku bol asi najväčší strašiak, no skúsenosť ukázala, že nočná jazda bolo dobré rozhodnutie.

Golfík bol naložený vyše strechy :) (viď obrázok pred a po), preto tankovanie na polceste (po 339mi) milo prekvapilo - dvojlitrový motor minul 10,011 gal benzínu, čo dáva spotrebu menej ako 7 l na 100 km. Predpokladám, že nemalú zásluhu na tom má inteligentný Cruise Control (po slovensky tempomat?), ktorý udržuje nastavenú rýchlosť auta a vodič si môže nohy vyložiť trebárs na palubnú dosku. Zmeniť rýchlosť alebo získať plnú kontrolu nad akceleráciou alebo sa vrátiť k predchádzajúcemu tempu sú úplne prirodzené, preto táto vymoženosť nejde proti bezpečnosti.

Pár prvých postrehov z mesta.
To, že človek prekročil hranicu Michiganu je ľahko postrehnuteľné. Zrazu pribudnú veľké autá ťahajúce motorové člny, jachty, kajaky a ďalšie plavidlá... Mount Pleasant sa vmesti do štvorca cca 5x5 km, má 30tis obyvateľov a "bohatú" históriu. Oficiálne vzniklo v 1875, pred r. 1860 tam nebolo vôbec nič. Mesto čisté, tiché, mimo hlavnej cesty som mal problém niekoho stretnúť. Väčšina ľudí v meste boli mladí, stretol som akurát dve staršie panie ktore si fotili akýsi komín, lebo ho vraj o pár dní idú zbúrať. Klíma príjemná, také bardejovské leto. Aj černochov a hispáncov je tam asi tak ako v Bardejove - nestretol som žiadnych :). Štandard bývania vyšší ako v Rockville (krajšie prostredie, bazén otvorený do 22:00, :), parkovanie pod strechou...). Na druhej fotke nad strešnou batožinou vidno náš balkón.

Prvé dojmy teda OK, uvídíme, čo sa z toho vykľuje.
-t-

Nový člen rodiny

Napriek pesimistíckému vyzneniu predošlého príspevku sme sa aj my rozhodli zaradiť sa do radov amerických plytvačov ropy... nie žeby sme si chceli zvyknúť na ich štýl života, ale musíme uznať, že s výnimkou azda New York City, je tu auto v mnohých prípadoch nevyhnutnosť... ale sľubujeme, budeme ho využívať zodpovedne a šetrne k životnému prostrediu a myslieť pri tom na ceny benzínu na Slovensku...

VW Golf GLS 2002, najazdených 39 000 míľ, čo je tu stále low mileage car. Dokonca máme aj strešné okno a nie hociaké. Strešné okná tu totiž nepoznajú, poznajú Sunroof (strecha na Slnko) alebo Moonroof (strecha na Mesiac). My máme tú lepšiu. Strechu na Mesiac :)))

-K- -t-

HOV Lane

HOV Lane, čiže High Occupancy Vehicle Lane a v preklade "jazdný pruh pre vozidlá s veľa cestujúcimi" je špeciálny jazdný pruh na diaľniciach pre tie vozidlá, ktoré vezú "veľa" cestujúcich. Na viacprúdovej diaľnici je to pruh úplne vľavo a môžu naň len tie vozidlá, ktoré spĺňajú podmienku minimálneho počtu cestujúcich. Pritom podmienka minimálneho počtu je veľmi relatívna a závisí od štátu alebo lokality.

To, že autobus patrí medzi také vozidlá asi nikoho neprekvapí. Ale čo povedať na to, keď high occupancy vehicle sú v Marylande všetky dopravné prostriedky vezúce aspoň dvoch (!!!) cestujúcich! Nám tento paradox došiel až keď sme sa s Katkou viezli po diaľnici v čase dopravnej špičky, okolo piatej poobede. Predstavte si 10 prúdovú diaľnicu (5 jazdných pruhov v jednom smere). A predstavte si 4 pruhy idúce krokom: auto za autom, auto vedľa auta. A úplne vľavo, pri stredovom deliacom páse, jeden pruh voľný a slobodný kde sa dá isť - no ako na diaľnici.

Keďže sme bolí dvaja v aute, tak sme mali právo tento pruh využiť. Frčali sme rýchlosťou takých 60-65 MPH popri krokom idúcich autách, v ktorých - a to som si dal tu námahu to odsledovať - bol iba šofér a nik viac! A to neboli 1.4 l Fabijky a Felicie ako na Slovensku, ale poriadne viaclitráky a ... no bezmála polovica terénnych SUV...

Je to viac než jasné... Ak niekto na svete môže ovplyvniť dopyt po rope a ceny benzínu, tak sú to práve američania. Je neuveriteľné, koľko ton benzínu tečie americkými cestami denno denne len tak, pre nič-za nič, lebo si američania zvykli na takýto životný štandard... No najsmutnejšie na tom je to, že stále nie sme v štádiu, kedy by to američanom mohlo začať dochádzať... 23 slovenských korún za liter benzínu veru stále nie je cena, ktorá by američanov prinútila aspoň chvíľu rozmýšľať. Tá vo-všetkých-médiách-prítomná panika o ktorej som písal v príspevku z 19. mája je očividne iba štandardný príklad schopnosti amerických médií urobiť z blbosti trhák.

-t-

Výlet do New York City

Amerika a NY tobôž ma nikdy nelákali. Prvé dojmy moju "nelásku" k Amerike iba potvrdzovali: mesto špinavé, smradľavé, hlučné... A predsa, po prechádzke pod vysokánskymi mrakodrapmi Manhattanu, po cestičkách Central parku, okolo rieky Hudson, po nočnej Times Square, musím uznať, že toto mesto má niečo doseba, že svojim spôsobom je krásne, ale hlavne, že sa musí zažiť. Ako povedal Tibor, NY to nie sú pamiatky, to nie je história... NY to je život. A ten vám nezachytia žiadne fotografie, ten si musíte prežiť na vlastnej koži.

Pretože som mala za sprievodcu skúseného newjorčana, naše cesty sa nekryli s cestami turisticko-masových atrakcií. V pohodičkovom tempe sme si prešli okolo Empire State Building, urobili pár fotiek pri Flatiron Building, popozerali pohrebisko po dvojičkách a poprechádzali sa cez Battery Park popri rieke Hudson. Zviezli sme sa na kompe, ktorá premáva na Staten Island a z ktorej sme mali dolný Manhattan a Sochu Slobody ako na dlani. Vozili sme sa aj v metre, presnejšie subway-i, lebo metrom sa tu nazýva niečo iné, pohrali sa v hračkárstve a povozili sa v povestnom žltom NY taxíku (keďže nám posledný bus do Tappanu ušiel :-)). Brušká sme si naplnili v Chinatowne. Ale hlavne som si do zbierky egyptských obeliskov pridala už tretiu Kleopatrinu ihlu (Londýn, Karnak, NYC, raz bude o nich osobitný príspevok v občasníčku). Spoločne s Tiborom sme si posedeli na pamätnom kameni v Central parku, kde nás Jaro pofotil a cestou z Central Parku si Tibor vymenil úsmev s Carrie, hlavnou predstaviteľkou Sex in the City. Ja som si ju nevšimla, tak som si pobežala za ňou presvedčiť sa, že to je naozaj ona. Bola.

Vrcholným bodom programu bolo neuveriteľné off-Broadway predstavenie STOMP, na ktoré nás Tibor presvedčil napriek tomu, že podľa opisu ma to ktovieako nenadchlo. No ukázalo sa, že "vidieť (off-)Broadway predstavenie a žiadne iné ti už nebude dosť dobré" platí stopercentne. Hŕstka mladých tu obúchavaním, šúchaním, škrabkaním, ťukaním a iným -ním používajúc bežné veci sveta (metly, lopty, palice, sudy, zápalkové škatuľky, papiere, zapaľovače...), vytvorila nie hluk, ale úžasnú rytmiku, melodiku, hudbu. Po predstavení bol Guinness na St. Mark's Place s Tiborovými kámošmi a tu som si pajzla pekný pohár na malý guinness :) .

Prečo sa do NY vrátim. Musím vidieť ďalšiu Broadway show, poprezerať viac zákutí v Central parku, pozrieť si mesto z výšky, ponavštevovať Tiborove newyorské bydliská a pôsobiská, pozrieť si dokončené Ground Zero, kúpiť hotdog a s vlnovkatou horčicou a kečupom, nafotiť viac fotiek novým fotiakom. Skrátka opäť zažiť a prežiť NYC. -K-

Pár technických údajov: Z Rockville sme vyrazili niečo po 19-tej. Do Tappanu, mestečka vzdialeného od centra NY asi 30 km, kde sme mali nocľah u Slováka na katolíckej fare, sme dorazili okolo 1-nej ráno. Cesta nás všetkých štyroch cakumprásk vyšla aj s diaľničnými poplatkami a benzínom $90 (pre porovnanie, autobusový lístok stojí $40 na osobu).

GoogleEarth 4: Miesta o ktorých sa tu hovorí si môžete obzrieť po kliknutí na súbor NYC.kmz . Je tam aj pár stručných komentárov.
Fotky: http://www.marcinek.sk/akcie/maryland (Flash)